Každý deň, každú chvíľu máme príležitosť akokoľvek priložiť ruky k tomu, aby bol tento svet lepším miestom. Ako to však spraviť? Máme uvoľniť miesto pre starších v autobuse, alebo sa máme zapísať do medzinárodného charitatívneho projektu? Je tu veľa príležitostí, ktorých sa môžeme uchytiť. Ktorú si však zvoliť?
Bolo ráno. Všetko pekne vychádzalo a bolo presne tak, ako malo byť. Nijako sa nelíšilo od tých ostatných. Vždy sa trochu „pozhováram“ s mamou o miesto v kuchyni, no môj každodenný zvyk s honosnými a kreatívnymi raňajkami len tak vynechať nemôžem. Je to kaša s banánom, ktorá aj tak chutí vždy rovnako. No však pocit, že ju jem po prvýkrát ma nikdy neomrzí. Potom som sa išla obriadiť, zahrať trochu na klavír, a kde nič, tu nič, skoro 1 hodina utiekla ako voda. Ako vždy, to je určite kvôli tým raňajkám!
Hneď, ako som to zistila, som len rýchlo schmatla školskú tašku, hodila na seba bundu a utekala na klavír. Pred bráničkou som si ešte spomenula, že som si zabudla doma desiatu a mobil. Kam by sme sa my dnes bez mobilu pohli... Nemohla som meškať, no musela som sa preň ešte vrátiť. Celú cestu som sa modlila, aby vtedajšia hodina klavíru nedopadla zle, keďže som nemala skoro žiaden čas sa na ňu pripraviť. Pár minút ráno a dva dni pred hodinou nie sú teda moc dostatočné.
Rýchlim a rezkým krokom som rázne ignorovala okolie. V hlave sa mi premietali rôzne situácie, ako všeliak to môže dopadnúť a moja myseľ sa trápila len a len nad tým. Avšak zo zamyslenia ma vytrhol tichý hlások starej panej, ktorá sa trápila s nákupom cestou z mesta: „Slečna, pomohla by si mi s taškou po tamten plot?“ Dvakrát to zopakovala. A dobre že, na prvýkrát som ju ani poriadne nezaregistrovala. Aj napriek tomu, že som sa musela ponáhľať, aby som neprišla neskoro, som jej ochotne prišla na pomoc. Úprimne, od všetkých ostatných som počúvala, ako oni pomohli starým ľuďom, no v skutočnosti, mňa tento skutok celý život míňal.
Pani išla pomaly, no mne to vôbec nevadilo, aj keď som sa ponáhľala. Po chvíli jej z tváre postupne odstupovali vrásky snaživého a unaveného výrazu a ja som si všímala, ako sa začínala pomaly usmievať. Času som nemala síce na rozdávanie a tlačil ma v topánkach, no vtedy mi to bolo jedno. Už som minútu nevidela ako sekundu, už som nemyslela na to, že prídem o dve minúty neskôr. Nie. To bolo v tej chvíli úplne nepodstatné. Už som rozmýšľala iba nad našim rozhovorom. Rozhodla som sa jej pomôcť ešte ďalej, viac ako len po koniec plota a tašku som jej priniesla až pred dvere. Pani mi na záver pekne poďakovala a videla som, že jej to spravilo skutočnú radosť. Už som potom nemyslela na ten klavír tak negatívne. Predsa len, potom som zistila, že to bolo zbytočné, lebo tá hodina nedopadla vôbec zle...
V dnešnej dobe sme veľmi uponáhľaní. Veľakrát rozmýšľame iba sami nad sebou a nad svojimi cieľmi, ktoré nemusia byť také vážne. Nevnímame to, čo sa deje práve teraz, v tomto okamihu a potom nám unikajú takéto veci. To sa týka aj mňa; celú cestu som šla zamyslená a pohrúžená do toho, že musím čo najlepšie zahrať na hodine. V podstate to tak nie je. Ono to v skutočnosti zlé nikdy nebude. Stačilo by, ak by sme chodili s vnímaním a pochopením. Možno by sme sa nemali toľko ponáhľať, ale byť radšej naladení... A hlavne, pomohli by sme týmto aj sami sebe. Veľa z nás sa snaží pomôcť druhým. Ako je to však vnútorne s nami? Sme skutočne šťastní? Nevyhovárame sa na šéfa v práci, že nám dal toho tak veľa a nedávame vinu za náš neúspech na druhých?
Keď sa niekto spýta, či sme za poslednú dobu niekomu pomohli, hneď si v hlave začíname vybavovať obrazy, kedy sme niečo niekomu zobrali, pustili starú ženu v ‚emhádečke‘, možno kedy sme požičali známemu niekoľko peňazí... No veľakrát sa nie všetci zamyslíme nad úsmevom. Z vlastnej skúsenosti, ktorú si myslím, že máme každý, je úsmev najväčšou pomocou a oporou.
Často sa upíname na to, čo vieme chytiť. No emócie sú občas viacej cenené.
Svojim priateľom a rodine často hovorím, že bez nich by som nebola tam, kde som teraz a že ich mám nadovšetko rada. Takto viem, že ich občas aj postavím na nohy, keď sa niečo deje a pomáham tak aj samej sebe. Pestujem v sebe radosť, ktorú potom rozdávam okoliu.
Keďže zákony každodenného života platia viem, že sa mi to vracia a som rada, že si s ľuďmi takto vzájomne pomáham a vychádzam. Možno veľa z nich o tom ani nevie... A nezáleží mi, či sa s nimi stretávam každý deň, alebo ich vidím poslednýkrát.
Podstatou toho, že som ráno pomohla panej nespočíva v tom, že som jej len zobrala tašku a ušetrila som ju námahy. Páčil sa mi ten jednoduchý úsmev, ktorý sme si vzájomne vymieňali. Nie nadarmo sa hovorí, že v jednoduchosti je krása.
Časom som sa naučila, že týmto zlepším deň nejednej osobe. Som za to veľmi vďačná a ďakujem všetkým, ktorí mi to každý deň opätujú. Radosť a šťastie sú neodmysliteľnou dvojicou v mojom živote. Takže mojou odpoveďou na prvé otázky je jedno podstatné: úsmev. Ďakujem.
Mária Jánošíková